Ako hŕstka spoločnosti vníma mladosť

Keď sa povie slovo mladosť, zaiste nám všetkým v mysli naskočí obraz nestarnúcej, radostnej bytosti. Mnohí si ho spájajú s krásou. Ozaj, niektorí sú si pod týmto schopní predstaviť iba človeka plného energie a elánu. No skrsla už niekomu v hlave myšlienka, že by tento pojem nemusel byť nutne ohraničený vekom?

Aj keď máme asi všetci celkom rovnakú predstavu o tom, čo vlastne znamená byť mladý, čoraz viac sa v spoločnosti črtá skupinka starčekov, ktorí si za svoje motto evidentne zvolili heslo: Vek je len číslo. Títo čiperní starčekovia a starenky ako keby búrali mýty o starobe svojou až prehnane chuťou do života, ktorá sprevádza ich posledné roky na tomto svete. Teraz nemám na mysli takých, ktorí sú so svojím vekom patrične zmierení a iba pôsobia mlado a sviežo. Majú už všetko dávno vyriešené. Ale menovaná skupinka sa nedokáže zžiť s predstavou, že jej podchvíľou zvonia do hrobu. Možno ten slávny román od Ernesta Hemigwaya je určený práve im, aby raz pochopili, že smrti (a to aj z príčiny vysokého veku) sa netreba báť. Odmietajúc túto skutočnosť si namysleli, že staroba je nebodaj nejaké smrteľná choroba prinášajúca len des a biedu. Svoj strach sa preto snažia skrývať za pretvárku večnej mladosti. Lenže takto to vôbec nefunguje. Títo ľudia najskôr nemali plnohodnotné detstvo a teraz cítia v sebe na tom mieste prázdnotu. Áno, je pravda, že mladosť môže prebývať aj v starom tele; ale nie takto nútene. Musí existovať spolu so starobou, pretože jej popieranie nie je mladosťou. Tá spočíva v prijatí všetkého, čo nám život postaví do cesty.

Ak sa dokážeme vyrovnať so všetkým, čo existovanie prináša a zachováme si pritom detského ducha, máme vyhraté. Nielenže sa vďaka svojmu pozitívnemu mysleniu budeme takmer vždy cítiť dobre, zachováme si aj skutočného ducha mladosti. Nemusíme sa stále sťažovať a na všetko nadávať, aj keď okolnosti k tomu niekedy nútia. Záleží len na nás, ako sa postavíme k rôznym veciam – či s detskou (nie detinskou) vierou a odhodlanosťou, alebo s negativizmom.